Všetko sa raz končí…

Sometimes, sometimes you don’t say goodbye once.
You say goodbye over and over and over again,
over and over and over again.

Mike Shinoda (Over Again)

Takto pred pár dňami mi prišla na mail správa s fotografiou od mojej triednej. Popis bolo tablo. Vtedy som mala zmiešané pocity. Skoro vždy keď som kráčala po školskej chodbe, pohľad som uprela na vyvesené tablá na stene. So všetkými tými žiakmi, ktorí kedysi chodili do mojej školy, a z ktorých som množstvo nepoznala ani po mene. A zrazu mi príde na mail moje vlastné tablo, ktoré sa za chvíľu ocitne tiež na stene, a ďalšie desiatky žiakov ktorí chodia alebo budú chodiť do mojej školy sa naň budú pozerať.

A tak som s hlbokým nádychom a výdychom klikla na odkaz. A prišli prvé pocity, prevažne pozitívne, čo som ani nečakala. Tablo vyzerá skvele, vo forme otvorenej knihy. Fotky sú pekné, vidno že fotografka robí svoju prácu už dlhšie. Niektorých som ani nespoznala, úprava fotografíí spravila svoje. A potom som sa pozrela na seba, v pravom hornom rohu a tiež som sa takmer nespoznala.

Dlhé roky som sa považovala za škaredú. A aj vtedy, keď som si tie prvé minúty prezerala tablo, som považovala všetky svoje spolužiačky za krajšie. Ale potom som si uvedomila, že to nie je pravda. Že na table vyzerám skvele. A zaplavil ma pocit hrdosti. Vyzerám inak ako pred tromi rokmi. Na table zo mňa vyžarovala akási ženskosť, pôvabnosť, jednoducho som sa cítila ako pravá dáma, čo sa mi stalo asi len raz v živote, keď som si obliekla šaty na svoj vlastný venček, kaderníčka mi spravila nádherný účes, obula som si topánky na opätkoch a celý večer som tancovala. Zbadala som vo svojej tvári akýsi odznak hrdosti a šťastia, že som tu, všetko som zvládla, ďalšia kapitola môjho života sa uzatvára, a môžem pokračovať ďalej, na strednú školu.

Venčekovej slávnosti som sa taktiež dlho obávala. Tanec nikdy nepatril medzi moje silné stránky. No keď som sa ocitla pod žiarou svetiel, vo vyzdobenej telocvični, v krásnych šatoch, s účesom ako princezná a v topánkach na opätkoch, bola som hrdá na to, že som žena, a že tu teraz môžem takto stáť. Bolo mi jedno, či tancujem lepšie alebo horšie, dôležité bolo, že som sa cítila dobre, a mohla som ukázať, kto som.

Už po venčeku som sa začala vnímať akosi inak. Nebrala som sa tak, ako predtým, ako niekto škaredý. Nesnažila som a na sebe hľadať len všetko zlé, ale hľadala som tie dobré stránky. S týmto mi aj veľmi pomohla moja terapeutka, ktorej som neskutočne vďačná.

A po fotení na tablo sa to všetko zmenilo omnoho viac. Teraz nevnímam to, čo sa mi na mne nepáči a nedá sa to už zmeniť. Vnímam len to, čo je na mne krásne, a to, čo sa mi nepáči, ale keby som sa usilovala, tak by sa to dalo zmeniť. Snažím sa, aby som bola so sebou stále viac a viac spokojnejšia, a aby som už nikdy nezažila ten pocit, že som škaredá. Každý človek je niečím výnimočný, a aj ja.

Pred pár týždňami som oslávila svoje pätnáste narodeniny. Veľmi som sa na ne tešila. Mám pocit, že keď poviete, že máte pätnásť a nie štrnásť, ľudia vás berú už ako takých viac dospelejších, čo majú vlastný názor a vedia premýšľať. Spoločne s pätnástymi narodeninami prišiel tiež občiansky preukaz a ohromne veľké množstvo novej zodpovednosti. Už totiž nepatrím medzi deti. Už ma tak nikto nebude brať. Všetci, a hlavne profesori na strednej škole budú vyžadovať toho odo mňa omnoho viac. Už nebudem len vo svojom dome a vo svojej dedinke, kde som vyrastala. Už budem cestovať, každý deň spoznávať nových ľudí, a vybavovať si množstvo vecí úplne sama. Strednú školu beriem ako taký priechod medzi základnou školou a vysokou, kde sa naučím zodpovednosti, samostatnosti a množstve iných vecí. Budem sa učiť vytvárať si vzťahy s inými ľudmi, budem sa učiť komunikovať a tak ďalej. Čaká ma toho neskutočné množstvo.

Prirodzene, cítim aj strach z nových vecí, veď kto by necítil? Ale je to súčasť života, ktorá mi môže ohromne pomôcť a zabezpečiť, že v budúcnosti nebudem úplne stratená, ale budem sa môcť o čosi oprieť.

Už viac nie som dieťa, nemôžem sa stále len spoliehať na rodinu, musím sa učiť a pripravovať na realitu viacmenej sama. Budem sa snažiť, a z každej chyby sa skúsim poučiť. A ktovie, možno sa raz stanem aj skutočným prínosom pre tento svet.

About Author

3 Comments

Leave a comment