V Denníku N hasia požiar benzínom. Alebo: Ako sami používajú dezinformácie skrz najatých „profesionálov“.

Sloboda slova je nádherná vec a veľmi silná a efektívna zbraň. Cez moje blogy som rozvíril hladinu západnej žurnalistiky, ktorá nedokáže môj názor cenzúrovať. Je to nová skúsenosť pre demokratov, ktorí by slobodu, ktorú hlásajú, chránili jej obmedzovaním. V duchu: Cenzúrujme, aby sme raz neboli cenzúrovaní. Hľadáte v tom logiku? Tak hľadáte zbytočne. Jeden človek proti celej, veľmi štedro financovanej, žurnalistike. A viete čo? Baví ma to. Pretože ich to nie len stojí úsilie, ale i povesť a peniaze. Preto dnes rozoberiem posledný zúfalý článok z hnojiska s názvom Denník N. Dnes som chcel reagovať na komentáre a písať o ďalších holokaustových podvodníkoch, ale plány sa zmenili. Denník N si totiž na mňa najal profesionálov. Istého Dr. Jakuba Drábika (Historický ústav Slovenskej akadémie vied) a Dr. Denisu Nešťákovú (Katedra všeobecných dejín FiF Univerzity Komenského). Ale i titul pred menom nemusí zaručovať objektivitu a vážnosť informácií. Keďže vážne tváriaci sa článok, kde ma vykresľujú ako „slovenského Irvinga“ – čo je mimochodom pre mňa česť – vykazuje na prvý pohľad trhliny. Panstvo s titulom pred menom totiž použilo známu fotku z Buchenwaldu, ktorá je však fake, respektíve prerábka a teda nie je autentická. Ak takýmto spôsobom spracuvávajú i svoje diela, tak želám čitateľom veľa zábavy pri ich „autentických dielach“. Ale pozrime sa bližšie na dielo akademikov, ktorých článok nájdete Tu.

Vľavo upravená fotka použitá v „autentickom článku“ akademikov. Vpravo dobový originál použitý v západnej tlači. Pod „originálom“ fotografie akademikov je napísané: Dôkazov o holokauste existuje nepreberné množstvo.

No dobre, každý sa môže pomýliť i naši akademici Dr. Drábik a Dr. Nešťáková. Avšak keby som podobnú školácku chybu urobil ja, už by to bola „dezinformácia a šírenie nenávisti“. Táto fotka je v kruhoch ľudí, ktorí sa zaujímajú o dejiny holokaustu veľmi známa  a vie sa o jej úprave. Z akého dôvodu bola upravovaná netuším. Možno chcel len niekto pozdvihnúť celkovú pointu, ale už nie je autentická a vo vedeckej práci či článkoch akademikov nemá čo hľadať!!! Čo je však zaujímavé a pomerne povrchné od akademikov, je popis pod obrázkom: „Dôkazov o holokauste existuje nepreberné množstvo“. Ak túto fotku považujú za dôkaz o holokauste, potom môžeme považovať za dôkaz holokaustu i vychudnutých vojakov na fronte či nemeckých zajatcov, pretože takých fotiek je tiež „nepreberné množstvo“. Fotka dokazuje len jedno: Nedostatočné množstvo potravín, chýbajúca hygiena a zlý zdravotný stav. V žiadnom prípade nie holokaust! Je to akoby som poukázal na vypálený kruh na trávniku a prezentoval ako dôkaz o pristaní UFO. Asi takú výpovednú hodnotu má táto fotografia. Ale poďme ďalej k jednotlivým témam, ktoré akademici rozpísali.

Epidémia o ktorej sa mlčí

Tento názov blogu som použil cielene, pretože, povedzme si úprimne, kde ste počuli o tom, že v táboroch zúril týfus a všetky tie vychudnuté existencie, ktoré sú prezentované na obrázkoch a dobových filmoch, sú výsledkom tejto epidémie či hladu? Akademici v článku argumentujú tým, že každý, kto sa dejinami zaoberá o tom vie. Ale kto sa naozaj zaoberá dejinami? Ľudia v obchode? Pri televízii? V kuchyni pri počúvaní rádia? Ľudia v práci na stavbách? Kto sú tí ľudia, ktorí sa zaoberajú dejinami? Hádam len historici samotní.  Tí však veru, moc o tomto faktore na verejnosti, ani v historických programoch nehovoria. Omieľajú sa len plynové komory, o ktorých existencii paradoxne neexistuje jediné slovo v dobových dokumentoch, napriek tomu, že o týfuse a jeho obetiach nájdeme i medzi nemeckými dokumentami desiatky, možno až stovky strán. A práve choroby a nákazy mali na svedomí státisíce životov. Nemecký historik Martin Broszat uvádza:

„Státisíce väzňov, ktorí v Dachau alebo v iných koncentračných táboroch na území starej ríše (Altreich)[1] zahynuli, boli obete predovšetkým katastrofálnych hygienických a zásobovacích podmienok: Len počas dvanástich mesiacov od júla 1942 do júna 1943, umrelo podľa oficiálnych štatistík SS vo všetkých koncentračných táboroch ríše 110 812 osôb na choroby a hlad[2].“

Broszat teda tvrdí, že obete mali na svedomí katastrofálne podmienky zásobovania. Dovolím si povedať, že tými „katastrofálnymi podmienkami“ sa myslí oné bombardovanie infraštruktúry a civilných cieľov, ktoré tvorili chrbticu poľnohospodárstva a tým obživu Nemecka. Tým pádom nesú zodpovednosť za stav v táboroch i spojenci, keďže ich cieľmi neboli len priemyselné zóny, ale verejno-prospešné zariadenia a výroba. Nemecko sa pokúšali vyhladovať i za pomoci bombardovacej politiky a to malo dopad i na situáciu v táboroch. Zaujímavý je i fakt, že Broszat sa odvoláva na evidencie SS, ktoré však neevidujú žiadne splynovanie – ani v jednom prípade(!!!). Vždy presný Nemci neurobili v „kolónke“ splynovaní ani čiarku.

V článku od akademikov sa ďalej pokračuje o vraždení v plynových komorách. Avšak keby akademici hľadali dôslednejšie, vedeli by, že po obsadení Osvienčimu Sovieti nepísali o plynových komorách, ale o zabíjaní elektrickým prúdom. Práve obsadenie Osvienčimu červenou armádou 27. januára 1945, spôsobilo malé  faux pas. Ruský novinár židovského pôvodu Boris Polevoj v propagandistickom plátku Pravda[3] napísal, že Nemci zabíjali Židov elektrickým prúdom. Teda týždeň po obsadení Osvienčmu Rusmi, stále neboli nájdené plynové komory, za to údajne našli zariadenie, ktoré malo Židov zabíjať elektrickým prúdom a pásovým dopravníkom ich prevážali na spálenie. Ale ako každá lacná propaganda a lož, i táto sa spomenula iba raz a neskôr sa už nikde neobjavila, až na pár článkov v západných krajinách, ktoré Polevojovu lož prebrali do svojej tlače bez akéhokoľvek overenia. Médiá sa teda dodnes nezmenili. Boli to časopisy ako kanadský The Toronto Star[4], novozélandský časopis Evening Post[5], britské noviny Daily Mirror[6] a mnohé iné, ktoré Polevojovu lož šírili ďalej.

Polejovov článok a jeho lož o zabíjaní elektrickým prúdom. Už týždeň v Osvienčime a stále nenašiel plynové komory a ani „očití“ svedkovia mu podľa všetkého nič nepovedali
Polevojov lživý článok prebrali i noviny Evening Post, Nový Zéland, 3. Február 1945, str.7. Avšak tu sa mieša i západná propaganda s plynovými komorami

A tak ani západné médiá stále nevedia o plynových komorách, napriek tomu, že Vrba a Wetzler už dávno predložili správu o ktorej píšem Tu.
K Rusom táto správa asi ani po roku ešte nedorazila alebo mali už svoj scenár pre povojnové procesy. Prejdime však k ďalšiemu dielu akademikov: Aktion T4

Aktion T4

Tento projekt bol po vojne propagandisticky pomenovaný po ulici Tiergartenstrasse 4 (T4) v Berlíne, kde sídlili viaceré zdravotnícke organizácie. Pri tejto akcii sa štandardne čerpá z diela „Dokumente zur Euthanasie“ (dokumenty k eutanázii) z roku 1980 napísanú vyučeným inštalatérom, príležitostným autorom a protinemeckým sociálnym pedagógom Ernstom Klee. Podľa oficiálneho príbehu došlo k tomuto rozhodnutiu – utratiť eutanáziou nevyliečiteľných pacientov a psychicky chorých zločincov – po narodení Gerharda Kretschmara pri meste Lipsko. Ten sa narodil slepý, bez nôh (niekde sa udáva, že mu chýbala len jedna noha) a s jednou rukou. Okrem toho malo dieťa trpieť škubaním (tiky) a ako vypovedal neskôr Karl Brandt (nemecký šefchirurg popravený 2. júna 1948) i idiotizmom. Otec postihnutého dieťaťa ho mal priniesť k Dr. Wernerovi Catelovi, detskému lekárovi a prosil ho, aby jeho syna uspal. Catel mal odmietnúť s tým, že je to protizákonné. Otec mal údajne spísať petíciu a tú podať až k Hitlerovi. Keďže ten dostal podobné žiadosti už v minulosti, poveril svojho osobného lekára Prof. Dr. Karla Brandta tým, aby sa prípadu ujal. Po prehliadke dieťaťa sa došlo k záveru, že mu nie je pomoci a rozhodli sa zbaviť ho trápenia. 25. júla 1939, po vydaní povolenia Hitlerom, bolo dieťa injekciou utratené. 1. septembra 1939 vydal Hitler nariadenie :

„Reichsleiter (ríšsky vedúci) Bouler a Dr. med. Brandt sú pod zodpovednosťou poverení, poverenie menovite konkrétnych lekárov rozšíriť tak, že podľa ľudského prihliadnutia nevyliečiteľne chorým pri kritickom posúdení ich zdravotného stavu, môže im byť povolená milosrdná smrť“.

Pri každom usmrtení musel byť doložený lekársky posudok. Projekt eutanázie podchytila v roku 1941 protinemecká propaganda a viacero prominentných Nemcov vyzývalo, aby sa národným socialistom otočili chrbtom. Príbeh o tom, že sa mali zabíjať plynom vyšiel od Thomasa Manna pre stanicu BBC v decembri 1941. Mann však v tej dobe v Nemecku 8 rokov nežil a teda je ťažko povedať, odkiaľ vzal túto „overenú“ informáciu. Taktiež bol členom paneurópskej únie, ktorú dal Hitler zakázať. Nešlo teda o pomstu z Mannovej strany? Je vysoko pravdepodobné, že šlo o cielenú propagandu a prvý krát sa tu objavilo splynovanie. Dnes je veľmi ťažko zistiť, čím boli dotyčné osoby zbavené života, keďže archívy na túto tému, sú, ako inak, uzamknuté. Ak by sa však jednalo o splynovanie, radi by ich, a to vám ručím, otvorili. Akademici, ktorí písali článok na Denníku N, nepredkladajú preto, z logických dôvodov, žiadny potrebný dokument ich tvrdenia. Ďalej akademici uvádzajú, že počet zabitých týmto spôsobom môže dosahovať 200 až 250 000 ľudí. Avšak zo zápisov v denníku Goebbelsa vieme, že hovoril o 40 000 ukončených eutanázií a konečných 60 000 malo nasledovať[7]. Oficiálne čísla sú však na úrovni 70 273[8], nie ako tvrdia akademici až do 250 000!!! Rád by som videl, z ktorého dokumentu čerpú, keďže čislo 70 273 pochádza z Hartheimerovej štatistiky a je uložená v Dokumentačnom archíve rakúskeho odporu. Avšak je treba dodať, že nad podobnými projektami sa už premýšľalo počas Weimarskej republiky a v roku 1922 boli publikované i diela ako „Die Freigabe der Vernichtung lebensunwerten Lebens“. Tu by sa mohli akademici taktiež poobzerať. Otázka eugeniky (šľachtenie rasy a jej zdravý vývoj) boli donedávna veľmi populárne v Japonsku, Fínsku či Švédsku. V minulosti boli taktiež praktizované v USA v podobe zákonov zakazujúcich rasové miešanie.

Plynové komory

Akademici opäť hovoria o existencii plynových komôr a to na základe „očitých svedectiev“, ktoré, a to treba dodať, nikdy neboli forenzne ani nijako inak preverené (až na znalecký posudok diplomovaného chemika Germara Rudolfa a technický znalecký posudok Walthera Lüftla, prezidenta Rakúskej inžinierskej komory. Avšak historikom ich závery nevoňali a tak ich žalovali, aby ich umlčali). Ďalej akademici opomínajú fakt, že po vojne sa objavili i svedkovia, ktorí tvrdili, že nikdy nič také, ako plynové komory, v táboroch nebolo. Dodnes som nepočul z úst mainstreamových historikov svedectvá a výsledky práce Paula Rassiniera, francúzskeho člena protinemeckého odboja, ktorý bol vo viacerých táboroch vrátane Dachau a Osvienčim. Rassinier vypočúval „očitých svedkov splynovania“ a odhaľoval ich ako podvodníkov. Neskôr svedčil v holokasutových procesoch ako svedok obhajoby, až kým mu nebol demokraticky  vstup do Nemecka zakázaný, aby sa týchto súdnych procesov nemohol zúčastniť a povedať nahlas, že žiadne plynové komory v Osvienčime neboli. Taktiež nepočujeme o Benediktovi Kautskom, židovskom politikovi za stranu SPÖ, ktorý v roku 1946 vo svojej knihe Teufel und Verdammte. Erfahrungen und Erkenntnisse aus sieben Jahren in deutschen Konzentrationslagern, (Büchergilde Gutenberg, Zürich 1946) tvrdí, že za 7 rokov nikdy žiadne vyhladzovacie zariadenia v nemeckých táboroch nevidel. Ale nech si čitateľ urobí názor sám.

Dohoda Haavara

Tu musím poznamenať, že som rád, že sa konečne o tejto dohode začína písať. Akademici uvádzajú, že táto dohoda umožnila 60 000 Židom odísť z Nemecka pred perzekúciou. Ale v dobe, kedy sa uzavrela, žiadne zákony Židov nepostihovali, tak aká perzekúcia? Dokonca boli vydané zákony, ktoré Židom naďalej umožňovali pracovať v štátnej službe, ak ich otec alebo syn padol za Nemecko v 1. sv. vojne. Boli uvedené do funkcie inštitúty „čestného árijca“, ktoré prijali mnoho Židov medzi seba. Najznámejším príkladom je asi Žid a spoluzakladateľ SS s poradovým číslom 2. Emil Maurice. Alebo poľný maršál Erhard Milch, Hitlerov najbližší, či židovský atašé Hans-Heinrich Herwarth von Bittenfeld, ktorý do roku 1939 pôsobil na nemeckom veľvyslanectve v Moskve. Židia zastávali v Tretej ríši obrovské množstvo funkcií i počas vojny, narozdiel od černochov v USA. Plán vysťahovať Židov prišiel práve zo židovských kruhov. Pravdaže Nemecku a jeho vedeniu sa to hodilo, keďže Židia v Nemecku zastávali dôležité posty v komunistickej strane a mali na svedomí i Spartakovo povstanie a teda občiansku vojnu v Nemecku. Židovský historik Edwin Black píše:

          „Herzlov panflet, „Der Judenstaat“(Židovský štát), obsahoval podrobný plán pre budovanie Židovského štátu. K tomu boli potrebné dva nástroje: poprvé: «spoločnosť Židov», aby rokovali a riadili záležitosti vznikajúceho židovského národa; podruhé: «Židovské združenie», prísne obchodného charakteru, ktoré by likvidovalo finančnú pozíciu Židov v Európe a ich bohatstvo by presunulo do Palestíny. Podľa plánu by židovské združenie prevzalo majetok každého emigrujúceho Žida a kompenzovala by to hodnotou v pozemkoch, strojoch v novom židovskom štáte.“[8]

Pamätná tabuľa v Berlíne na Meinekestrasse 10 „V tomto dome sa nachádzal Palestínsky úrad Jewish Agency, ktorý až do svojho uzatvorenia 1941, dopomohol k vycestovaniu 50 000 ľuďom. Sionistické spoločenstvo pre Nemecko, Jüdischer Rundschau (Židovský rozľad-bol názov rôznych židovských periodík od roku 1902-1938, kedy boli zakázané) ako i iné sionistické organizácie.


Inými slovami, sionisti podľa plánu museli tlačiť na Nemecko, aby Židom strpčovali život. To však prišlo omnoho neskôr, ako v roku 1933. Sionisti a Nemci spolupracovali najmenej až do roku 1941. Nemecko bolo od 24.3.1933, kedy mu Svetové židovstvo vyhlásilo bez príčiny vojnu, vydierané cez mocenské štruktúry židovstva tým, že nemecký tovar bol vo svete nepredajný a bojkotovaný. V USA túto kampaň riadil židovský politik a milionár Samuel Untermeyer. To bola podľa všetkého cesta, ako sionisti donútili Nemecko vysídľovať Židov, s čím asi Nemci nemali v tej dobe a po skúsenostiach v občianskej vojne, či podpisoch vo Versailles (podpisovali tri osoby, z toho dvaja boli Židia), ktoré vykradlo Nemecko a zobralo im okrem kolónií i vačšiu časť priemyslu , žiadný problém.

„Bojkotuj nemecký priemysel, nekupuj nemecký tovar“. Kampaň proti nemeckému tovaru riadil v USA Židovský politik a milionár Samuel Untermeyer.

 

[1] Nemecké územie do roku 1937
[2] https://www.zeit.de/1960/34/keine-vergasung-in-dachau
[3] Pravda, 2. február 1945, str. 4
[4] 2. február 1945, Henry Shapiro, str. 15
[5] 3. február 1945, str. 7
[6] 3. február 1945, str. 8
[7]Heinz Faulstich: Goebbels‘ Tagebücher und der Abbruch der „Aktion T4“. S. 211
[7] https://de.wikipedia.org/wiki/Krankenmorde_in_der_Zeit_des_Nationalsozialismus
[8] Edwin Black, The Transfer Agreement, Dialog Press 2009, str. 85

About Author

3 Comments

  • Mstivoj
    Posted 30. apríla 2020 16:44 0Likes

    29. novembra pocas Norimberskeho procesu premietali dokument s nazvom Nazi Concentration and Prison Camps ako dokaz nemeckych zverstiev. V tomto filme bola prezentovana komora v Dachau ako vrazdiaca masina.

    19. augusta 1960 uviedol nemecky historik Martin Broszat v nemeckom najvacsom tyzdennom periodiku Die Zeit:

    „Zidia alebo ini vazni neboli splynovaní ani v Dachau, ani v Bergen-Belsene ani v Buchenwalde. Plynova komora v Dachau nebola nikdy uplne dokoncena a uvedena do prevadzky.“

    24. januara 1993 slavny „lovec nacistov“ Simon Wiesenthal napisal editorovi magazinu americkych ozbrojenych sil Stars and Stripes v podobnom duchu:

    „V Dachau sa stavala plynova komora, ale nikdy nebola dokoncena.“

    Oficialna Holocaust Encyclopedia ma dnes 30. aprila 2020 na stranke o Dachau:

    „Neexistuje ziadny vierohodny dokaz, ze plynova komora v baraku X bola pouzita na vrazdenie ludi.“

    V Dachau sa nachadzala este donedavna tato tabulka: https://www.infocenters.co.il/gfh/multimedia/GFH/0000004274/0000004274_1_web.jpg

    Zoldnieri Dennika N pisu:

    „To sa stalo i komorám v Auschwitz-Birkenau, no o ich existencii a využívaní máme nepreberné množstvo dôkazov. Zároveň sa zachovali plynové komory v iných vyhladzovacích táboroch – napríklad v Dachau, v Sachsenhausene, či v Majdanku.“

    Niekto tu evidentne zavadza, fabuluje alebo klame, pretoze zoldnieri Dennika N implikuju, ze v Dachau sa plynovali ludia, co ide proti oficialnemu narativu. Zaroven pisu, ze existuje „nepreberne mnozstvo dokazov“. Mohol by niekto z toho „nepreberneho mnozstva“ uviest aspon tri alebo styri dokazy v tomto kontexte?

    Dalsi nemysel je, ze tvrdia, ze Zyklon B sa nepouzival na dezinfekciu/fumigaciu. Zyklon B bol primarne pesticid. Pesticidy su chemicke latky, ktore sa v polnohospodarstve a v lesnictve pouzívaju proti chorobam, skodcom a burine. Ucel Zyklonu B presne zodpoveda podstate ad hoc fumigacnych zariadeni v koncentracnych taboroch. Zyklon B bol pouzivany pocas 20. rokov aj v colnych zariadeniach USA pozdlz mexickych hranic na fumigaciu odevov imigrantov.

  • Mstivoj
    Posted 30. apríla 2020 16:53 0Likes

    Vyborna praca, Marian. Som nesmierne rad, ze si sa tejto oblasti nasiel. Slovensko potrebuje odvaznych ludi ako Germar Rudolf, Jurgen Graf, Carlo Mattogno a spol. Z demaskovania klamarov a fabulatorov sa nemie nikdy rezignovat. Panaci systemu sa vzdy zmozu maximalne na osobne utoky a overitelne fakty ignoruju.

    Nedostal si ponuku debatovat o tejto teme skrze nejake neutralne forum? Viem, ze take by jeden marne hladal na Slovensku, ale mozno by sa nieco naslo.

  • Jan Ondriska
    Posted 1. mája 2020 1:32 0Likes

    Vynikajúco.

Leave a comment