Úcta k farárovi ako k vyučujúcemu?

Dnes by som sa vyjadrila k téme, ktorá škrie množstvo ľudí, predovšetkým príslušníkov staršej generácie. Väčšina mladých ľudí by sa jej však vysmiala. Budem trochu rozoberať moju školu (z ktorej už o dva mesiace, chvalabohu, odídem), správanie žiakov, a ich vzťah k hodinám náboženskej výchovy. Možno spomeniem aj iné prípady, nielen hodiny náboženstva a nášho dedinského pána farára, ale keďže môj blog má byť o náboženstve, budem sa držať hlavne tejto témy.

Chodím do 9. ročníka ZŠ. Popravde, naozaj sa už teším, keď z nej odídem, pretože si tam skutočne rozumiem len s jedným človekom, ak teda rátame len žiakov. S väčšinou si nerozumiem práve kvôli dôvodom, ktoré vymenujem o pár riadkov nižšie (ale aj kvôli nejakým iným, samozrejme, ale o tom tento článok nemá byť).

Šesť rokov som chodila na hodiny náboženstva, ale zvyšné ročníky som sa zapísala na etickú výchovu, aj keď ma teda náboženstvo riadne zaujímalo, a tých 45 minút by som sa určite nenudila. No, je tu taký dosť podstatný problém, a to ten, že sa obávam, že by som farára ani nepočula. No, poďme pekne po poriadku.

Na prvom stupni ZŠ sa to dalo zvládnuť. Tam ešte nepôsobila puberta, hormóny sa nebláznili a dokonca som aj počula, čo vyučujúci hovorí (myslím, že do tretieho ročníka nás učila mníška, až potom prišiel pán farár). Potom prišiel štvrtý ročník, dobre, to tiež šlo, piaty taktiež, aj keď niekedy sa mi farárove slová v tom hluku strácali (ale oproti posledným dvom rokom to bola prechádzka ružovou záhradou), no ale keď prišla šiesta trieda, tak sa všetko totálne zmenilo.

Vypočula som si na tej hodine všetko, len nie to podstatné, tú tému tej hodiny. Nadávky, ktoré by som teda na hodine náboženstva nikdy nepovedala, absolútne nijaký rešpekt, nijaká úcta. Keď sme náhodou pozerali nejaký film, nemala som z neho nič, len tú vizuálnu stránku. Po šiestom ročníku som sa okamžite zapísala na etiku, a to bol obrat o 180 stupňov. Mrzelo ma za tým náboženstvom, ale musím povedať, že z tej etiky som si toho odniesla omnoho viac, už len preto, že nás tam chodilo menej, a preto, že vyučujúci mal rešpekt.

Siedmu a ôsmu triedu preskočme, lebo tam to bolo to isté ako v tej šiestej, a presuňme sa do deviatej, do ktorej chodím aj teraz. No, alebo v posledných týždňoch nechodím, ale pozrime sa na obdobie od septembra do marca.

Naše náboženstvo (alebo náboženstvo mojej triedy, lebo ja z nej naň jediná nechodím. Samozrejme, že ostatní hej, možnosť robiť sprostosti a terorizovať iného človeka by si predsa nenechali ujsť! Ale teraz nehovorím o všetkých, niektorí sú tam vraj celkom v pohode) prebieha spoločne s ôsmym ročníkom v siedmom ročníku, pretože je to najväčšia trieda v našej škole. To, čo sem teraz budem písať, sú veci, čo som zažila na vlastnej koži, videla na vlastné oči a počula na vlastné uši, alebo sú to veci, o ktorých som sa dozvedela z rozhovorov spolužiakov v triede (samozrejme, za doprovodu hlasného smiechu). Poďme na to, držte sa.

Začnime jednou mojou spolužiačkou, ktorá má dosť…hm….hlúpy štýl. Kebyže to nosí len po vonku, tak nepoviem, v škole je to už trochu blbé, ale tiež nepoviem, ale na náboženstve je to absolútne vysmievanie sa tomu farárovi. Ona si do triedy bez problémov nakráča s prevráteným krížikom namaľovaným pod okom a s tričkom s pentagramom. Akože, dobre. Fakt, nech si to nosí po vonku s kamarátmi, a kľudne aj na iné hodiny, ak to je učiteľom jedno. Ale na náboženstvo prísť takto, a tváriť sa že je všetko v pohode…

Ďalší môj spolužiak, ktorý ale už našťastie odišiel, lebo som si od neho vypočula dosť urážok len kvôli hudbe, ktorú počúvam, bol schopný naňho na náboženstve vrieskať, že Boh neexistuje. Nie hovoriť to normálnym tónom, ale skutočne ziapať. Aj keď, na náboženstve ziapu skoro všetci (naozaj česť výnimkám), takže to asi ani nestojí za reč. A keď náhodou už niektorí z nich dostanú poznámky (ktoré zrejme nemajú absolútne žiadnu váhu), nezabudnú sa iným učiteľom posťažovať, aký je farár zlý zlý človek, a že oni vlastne nič neurobili.

Akurát keď som raz šla po chodbe, videla som ho rozprávať sa s jedným chalanom. A zrazu naňho ten chalan skríkol: ,,A čo ja mám s tým, dyk more!“ Neviem, kde sme sa to dostali, keď žiak je schopný toto robiť.

Počas náboženstva bývam sama v našej triede, ale raz som bola aj s ostatnými u školskej psychologičky (teraz je už všetkým jedno, kde cez náboženstvo sme my etikári, takže kým neopustíme budovu školy, je to v pohode. A môžem si v triede v pokoji čítať, čo mi vyhovuje). Jej kabinet sa nachádza hneď vedľa siedmeho ročníka, a my sme mali otvorené dvere. No. Dá sa povedať, že výraz „zhrozenie“ je naozaj prislabý na opísanie mojich pocitov. Nič iné som nepočula, len krik, vreskot, buchot, a niekedy farárov výkrik ,,Ticho!“ Uprostred hodiny pár ľudí vybehlo z triedy a s rehotom utekali po chodbe. Niekedy sa vrátia z hodiny aj skôr, lebo presvedčia, oklamú, alebo ja neviem, aký je na to vhodný výraz, že za chvíľu zvoní (zvoní za 10-15 minút). Len tak mimochodom, pán farár je už starší človek.

Myslím, že toto stačí na to aby ste si urobili názor. Nemyslite si, že ho chcem len ľutovať, to určite nie. Aj preňho mám pripravenú kritiku.

Ja si myslím, že vyučujúci by si mal vytvoriť rešpekt. Pre mňa je táto schopnosť jedna z najdôležitejších, čo sa týka vyučujúcich, a bohužiaľ, veľa učiteľov na našej škole to nevie, nie je v tom len sám farár. Nemal by si nechať skákať po hlave, ale začať to skutočne riešiť, lebo toto nie je normálne. Žiak si toto nemôže dovoliť. Chápem, že je už starší, a možno to tak nevníma, a myslí si, že sa zmenia, ale zmena nenastane, ak sa s tým nebude niečo robiť. A on má podľa mňa povinnosť urobiť si na tej hodine poriadok, ak chce, aby sa tam žiaci, ktorých jeho rozprávanie skutočne zaujíma, cítili dobre a jeho hodiny si obľúbili. Ako som už spomínala, na našej škole je alebo bolo veľa učiteľov, ktorí to nedokázali. Mohli učiť dobre, mať veľa vedomostí, ale ak si jednoducho nespravia poriadok, tak to v tej triede nebude fungovať.

Ku žiakom sa tiež ešte vyjadrím. Neviem, akú im rodičia poskytli výchovu, a koľko sa im venovali alebo venujú, ale zrejme niektoré veci v tej výchove naozaj zanedbali. Mňa moji rodičia učili rešpektu a úcte k starším ľuďom a slušnému správaniu, no vyzerá, že ich hlavami ešte niekoľko takýchto bodov neprešlo. Tú nezrelosť, čumenie do telefónu a flákanie sa po vonku na nich jednoducho vidno. Aj to, akým spôsobom sa snažia zaujať (vraciam sa ku spolužiačke s krížikom pod okom) a ako sa prezentujú. Som rada, že mňa toto obdobie akosi obišlo, lebo viem, že keby som sa kedysi takto správala, tak by som sa neskôr poriadne hanbila, a ak dostanú rozum, tak aj oni sa budú, a to veľmi.

Nie je nič zlé na tom, spraviť si občas na hodine srandu, proti tomu nič nemám, aj ja sa veľakrát pobavím. Toto hovorím hlavne preto, aby ste si nemysleli, že som nejaký totálny suchár, pesimista, a že každé slovo na hodine navyše je zlé. No treba poznať hranice, a neprekračovať ich.

Takže, zhrnula by som to tak, že obe strany robia niečo zlé, jedna je staršia, ustráchaná, a nedokáže si trochu dupnúť nohou, druhá je agresívna a zákerná (svojich spolužiakov veľmi dobre za tie roky poznám, mohla by som o nich rozprávať veľmi dlho).

V minulosti sa to riešilo trochu inak. Z rozprávania môjho ocina viem, že ak niekto vyrušoval, pán farár sa prikradol a tresol mu bibliou po hlave. Hneď bolo ticho. A ešte sa to bál doma povedať, lebo by od rodičov dostal ďalšiu. Občas by sa niečo také zišlo aj teraz, aj keď viac uznávam tých, ktorí si rešpekt vybudujú bez fyzických trestov. Nuž, ale máme takú dobu, že by sa zišlo niekedy trochu niektorých žiakov prefackať, aby sa uvedomili, mozog sa trochu zatriasol a začal by opäť normálne fungovať. Áno, možno zniem ako nejaký starý dedko s paličkou v rukách, ale nemyslím si, že som jediná z mladých ľudí, čo si toto myslí. Lebo ako budú potom fungovať na druhej škole a v práci, keď sa rešpektu nenaučia na základnej škole? Je to schopnosť, ktorý by mali mať v sebe vštepenú už od nástupu na základnú školu.

Veľa rodičov ale bohužiaľ nevie, čo robí ich decko za ich chrbtom, a ak im to aj niekto povie, tak tomu odmietajú uveriť. A odmietajú aj pripustiť fakt, že v ich výchove naozaj niečo krachlo, a zišlo by sa to opraviť.

Takže ja už končím, lebo z náboženstva som sa už presunula niekam úplne inam. Ďakujem za prečítanie článku.

About Author

2 Comments

  • Daniel
    Posted 9. júla 2020 11:31 0Likes

    Súhlasím s Tvojím názorom. V dnešnej, „modernej“ dobe je náboženstvo degradované a znevažované. Žiaci zneužívajú dobrosrdečnosť kňaza a potom to takto dopadne. Jednoznačne som za fyzické tresty. Teraz si možno pomyslíte, že som nejaký hrubý násilník, ale keď to nejde „po dobrotky“ tak potom treba ráznejšie zakročiť. V dnešnej dobe sa hovorí o právach žiakov. A učiteľ nemá žiadne práva?? Úcta a rešpekt má byť citeľný z obidoch strán. Pekný deň.

  • Daniel
    Posted 5. septembra 2020 11:07 0Likes

    V žiadnom prípade som nechcel mojím predošlým komentárom podporovať násilie.

Leave a comment