Slovensko moje, Otčina moja

  Vrátiť sa? Zostať? Vrátiť sa? Zostať? Ísť ďalej…? Tieto otázky mi prúdia mysľou deň čo deň a aj keď som minimálne stokrát presviedčal sám seba, že na ne poznám jasnú odpoveď (ktorá bola vždy iná), pravda je taká, že ani po 2 a pol roku nepoznám odpoveď.

  Na to, aby som sa považoval za zahraničného Slováka, na to je ešte skoro. Veľmi si vážim zahraničných Slovákov, ktorí žijú v zahraničí (najmä v USA) už pár generácií (napr. aj moji vzdialení príbuzní; bratranec mojej sesternice), vážim si ľudí, ktorí na začiatku 20. storočia v húfoch emigrovali do USA, aby tam pracovali v oceliarňach, ako boli napr. aj Dubčekovci, ktorí sa síce vrátili na Slovensko, ale prežili kus svojho života v USA aj v ZSSR. Osobitná kapitola je pán Henry Kallen, pôvodom Slovák, ktorý dnes vlastní sieť hotelov na Manhattane. Typický americký sen – prišiel do New Yorku s pár dolármi vo vrecku a dnes je z neho bohatý a vážený človek. Vážim si M. R. Štefánika, ktorý veľkú časť života prežil vo Francúzsku, mal francúzske občianstvo, bol generálom francúzskej armády a napriek tomu miloval Slovensko, miloval ho tak veľmi, že sa svojou prácou a zásluhou zapričinil o vznik Československa. Štát, ktorý v tej dobe nemal obdoby, a ktorý keby pretrval dodnes, bol by bohatší a modernejší ako Švajčiarsko. Bol by to skvost, perla Európy a sveta (vrelo odporúčam knihu od Mariany Čengel Solčanskej – Generál). Vážim si aj Sulíkovho otca, ktorý emigroval do Nemecka. Vážim si aj svojho bratranca, ktorý tiež už niekoľko rokov úspešne žije vo Švajčiarsku; Romana Luknára, ktorý časť svojho života prežil v Španielsku; Michala Šopora – youtubera a fintess trénera, ktorý tiež už 7 rokov žije v Los Angeles; Dennyho Kollára, priateľa Kulturblogu, ktorý už 16 rokov žije v Londýne, a Milana Marka, úspešného biznismena, ktorý našiel svoje zaľúbenie na Ukrajine a v neposlednom rade v Rusku a rozvíja svoj biznis práve v Rusku, čo je pre niekoho nonsens. Týchto ľudí totiž spája jedna vec (možno dve): a to je odvaha a istá túžba po dobrodružstve. Snaha zmeniť svoj život, nasmerovať ho iným smerom, posunúť svoje limity a makať a makať a makať.

  Ja si týchto ľudí vážim, nech sú, akí sú a nech majú názory, aké majú. Ja som tiež jedným z nich. Momentálne žijem (povedal by som, že to je silné slovo, keďže trvalý pobyt mám stále na Slovensku) vo východnom Nemecku a veľakrát som si predstavoval, že tu už ostanem natrvalo. Že si jedného dňa zmením trvalý pobyt, presťahujem sa do väčšieho bytu, možno do väčšieho mesta, zmením prácu na lepšie platenú, viac sa zdokonalým v jazyku, nájdem si nemeckú ženu a prestanem sa zaujímať o všetko, čo súvisí so Slovenskom. A hlavne o tú politiku hnusnú… Že si možno jedného dňa postavím dom niekde v Bavorsku na vidieku a budem chovať kone a tak podobe… Ale je to naozaj môj osud? To je len jedna cesta, jeden sen. Potom sa vo mne bije druhý. Našetriť ešte nejaké peniaze, a pri prvej príležitosti sa spakovať a odísť preč, ďalej na západ, či už do západného Nemecka, alebo do Londýna, či do USA, keby bola šanca. Dnes to už nie je také jednoduché ako pred 100 rokmi, keďže víza na prácu v nejakej obyčajnej fabrike neexistujú. Alebo sa zdokonalím v ruštine, taktiež našetrím peniaze, a začnem si budovať nejaký biznis, ktorý presuniem do Ruska a usadím sa tam. Moskva je jedno z najdokonalejších miest na život, to bez debaty. Západné metropoly vrážajú milióny až miliardy do marketingu a na reklamu, aký je tam život krásny, ale to sú všetko len bludy a klamstvá. No a napokon tretí sen – našetriť ešte nejaké peniaze tu v Nemecku, zdokonaliť sa v jazyku a o pár rokov hľadať prácu na Slovensku (samozrejme minimálne rovnako dobre platenú), a keď ju nájdem, vrátiť sa naspäť. Budovať si kariéru a osobný život vo svojej domovine, ktorú mám predsa zo všetkých najradšej. Založiť si rodinu, oženiť sa a viesť svoje deti k pravým hodnotám… A aktívne sa zaujímať o politiku, aby sa veci na Slovensku naozaj zmenili k lepšiemu. Aby ostalo zakonzervované to, čo ostať má, a aby sme vylepšili to, čo sa má vylepšiť. Ísť v Dubčekových a Štefánikových stopách…

  Jožo Ráž napríklad má jeden výrok, že politika je len pre tých, ktorých sa týka. Ja osobne s tým nesúhlasím. Politika sa týka nás všetkých. A tu sa budem odvolávať na Platóna, ktorý povedal, že našim trestom za neochotu podieľať sa na politike bude to, že nám budú vládnuť hlupáci, alebo tí najneschopnejší (nech už je správna interpretácia akákoľvek, súčasný stav je toho dôkazom). Áno, popri hlupákoch (kapitán; ten, koho meno sa nevyslovuje a im podobní), nám vládnú aj psychopati (ktorí napokon v celých dejinách ľudstva boli vždy tými alfasamcami a bez ktorých by veľa spoločenstiev neprežilo), sociopati, blázni, klamári, podvodníci, atď atď. Tým nemyslím len Slovensko, tak je to všade na svete. Ale čo sa týka Slovenska – myslím si, že mladí ľudia by sa mali zaujímať o politiku, prezentovať svoje názory na spoločenské dianie a svojím konaním prispievať k budovaniu lepšieho Slovenska (príklad: debata na Exprese medzi Líviou a Marekom).

  Ja sa vrátim! (I´ll be back!) -> túto filmovú hlášku od A. Schwarzeneggera mám asi zo všetkých najradšej. Vystihovala totiž v troch slovách všetky moje pocity vtedy, keď som v 2017 roku zo Slovenska odchádzal. Na vlaku a s jedným kufrom. Dnes mám prenajatý byt, vlastný nábytok, auto na lízing, nových priateľov (pri ktorých som sa presvedčil, že im možno dôverovať), a som kmeňovým zamestnancom veľkej nemeckej firmy. Iste, mnoho ľudí žijúcich v zahraničí toho má a dokázalo toho možno viac ako ja za ten istý čas, a naopak mnoho ľudí, bývalých spolužiakov, s ktorými som vyrastal na jednom sídlisku atď., toho majú menej ako ja alebo stále žijú u rodičov. A pritom oni mali kedysi tie najväčšie reči. Ale tým ich nechcem nijako ponižovať, len pripomeniem, že každý si je strojcom svojho šťastia. JA SA VRÁTIM! Áno, raz určite, ale za akých podmienok, kam presne a kedy, to ešte neviem. Aj A. Schwarzenegger je mojim veľkým vzorom, čo sa týka dosahovania svojich cieľov a ceste za šťastím, napokon dokázal toho toľko, čo nedokáže jeden človek za sto životov. Najmä ten sen žiť v inej krajine a dosiahnuť tam veľké úspechy (odporúčam jeho životopisnú knihu Total Recall a návštevu mestečka Thal pri Grazi, kde je z jeho rodného domu spravené múzeum). Ja nemusím v Nemecku dosiahnuť veľké úspechy, stačí, aby som prežil a zarobil nejaké peniaze. Čo sa týka dosahovania úspechov, podvedome cítim, že moje teritórium pre ich dosahovanie je niekde inde; buď ďaleko na západe, buď v Rusku, alebo na Slovensku. Svoj súčasný život v Nemecku chápem len ako akýsi medzičlánok, spojivo medzi tým, čo bolo a tým, čo bude. Most medzi minulosťou a budúcnosťou. Nie je to ešte ani raj, ale ani peklo. Je to niečo medzi tým, taký očistec (autorom tohto výroku nie som ja, ale jeden môj poľský kamarát, ktorý sa tiež volá Dawid, a tento výrok použil na našu firmu, v ktorej spolu pracujeme).

  Poviem to otvorene. Nechcem, aby jedného dňa moje deti vyrastali v islamizovanej a nekresťanskej Európe, preto ak sa raz vrátim na Slovensko, budem sa angažovať v politike a budem bojovať proti gender-ideológiám, islamizácii a iným fanatickým nezmyslom. A tým myslím aj popieranie holocaustu a iné neonacistické nezmysly, aké na tejto stránke prezentuje jeden bloger. Je mi ľúto, že práve týmto témam sa dostáva na kultur-blogu.sk najviac pozornosti, ale čo už. Žijeme predsa vo vyspelej demokratickej spoločnosti, tak nech si každý verí, čomu chce. Viac sa k tomu nebudem vyjadrovať…

  Ďalej… Veľa ľudí (nenahovárajme si, že to tak nie je), obviňuje politikov alebo ekonomickú situáciu, že to je to, čo ich vyhnalo žiť za hranice, resp. opatrovať rakúskych a nemeckých seniorov. Ja nepoznám skutočné prípady a situácie daných ľudí, viem hovoriť len za seba. A za seba poviem, že mňa do Nemecka nevyhnalo nič, ani tí zlí politici ani ekonomická situácia. To, že nemôžem byť doma, na Slovensku, z toho neviním absolútne nikoho. Jedine ak seba samého. Lebo je pravda, že ak by som sa viac snažil, či už v škole alebo v práci, mal som možnosť a šancu to niekam dotiahnuť a zarábať dnes porovnateľné peniaze aké zarábam v Nemecku a ziť si na rovnakom štandarde na Slovensku. Ale ja som chcel odísť. Vždy. Vždy ma to podvedome ťahalo preč zo Slovenska, v rannom veku najmä na západ. Už ako asi 10-ročný som sa opýtal svojho deda, že prečo som sa práve ja musel narodiť na Slovensku a nie práve napríklad v Amerike. Veľakrát som sa pýtal rodičov, či je možné, aby som si jedného dňa zmenil občianstvo na americké a presťahoval som sa do Ameriky. Viem si predstaviť, ako im tieto otázky liezli na nervy, ale keď napokon odpovedali, že áno, teoreticky je to možné, vzbudilo to vo mne iskierku nádeje. Nádeje, že jedného dňa odídem z toho malého a nepoznaného Slovenska a že zmením svoj život, že sa stanem slávny a bohatý v inej krajine. Nechápal som to. V tej dobe som ešte nemal absolútne žiadny vzťah k svojej vlasti. Sníval som o Veľkej Amerike podobne ako Schwarzenegger.

  Ale keď som trochu dospel, a začal sa učiť dejiny Slovenska, keď som spoznal životopisy slávnych Slovákov, ako bol napr. Štúr, Štefánik, Dubček, atď atď., keď som zistil, ako krásna a nenahraditeľná je naša príroda, ako krásne sú naše ženy v porovnaní s inými, aký krásny je náš jazyk, naše zvyky a tradície, vtedy som si uvedomil, že som sa asi len mýlil. Že moje miesto je doma, na Slovensku. A aj keď som odišiel do toho Nemecka, tak túžba vrátiť sa zaberá minimálne jednu tretinu mojej duše.

  Takže ako ďalej? Zostať, vrátiť sa, alebo ísť ďalej…? Niekto by mohol šikovne povedať, že z rozbehnutého vlaku sa nevystupuje. Ale potom je na mieste otázka, kam ťa ten vlak vlastne vezie? Vieš to? Ja úprimne to neviem. Môže ma viesť do neznáma, do záhuby… Čo keď moja budúcnosť spočíva v tom, že vyskočím z toho vlaku, poučím sa zo skúseností, ktoré som počas jazdy prežil, a hrdo vykročím späť opačným smerom a začnem odznova…? Jedno je však isté. Slovensko je moje, a takisto ako Štefánik, tak aj ja budem bojovať za jeho veľkosť.

About Author

0 Comment

Leave a comment