Si zlá, lebo nie si ako my

Celý život som bola iná ako tí ostatní. Bola som šikanovaná v škole len kvôli tomu, že som svojim spolužiakom nevyhovovala, a nedala som sa ovplyvniť ich zvráteným správaním.

Vždy som nebola taká ako teraz. Mala som aj obdobie, kedy som so spolužiakmi šla von a rozprávala sa s nimi. No neskôr som začala zisťovať, že tu niečo nesedí. Že s nimi nesúhlasím. Že sa len pretvarujú, a vôbec im nevyhovujem. Mám iné ciele, iné názory, iné myšlienky. A hlavne, nechcem robiť to, čo chcú oni a nechcem sa správať tak, ako si to žiadajú. Stačilo jedno slovo, jeden vyslovený názor, jeden nesúhlas, a už som bola vonku z kolektívu. Začala som to tam nenávidieť. Tvrdo som pocítila všetky podrazy aj od ľudí, od ktorých som to nečakala, lebo som ich mala úprimne rada. Chcela som, aby ma mali úprimne radi aj oni, a aby som im mohla dôverovať. No nemohla som dôverovať nikomu z nich.

Dôverovala som vždy len tým starším, s ktorými som si vždy aj viac rozumela. Začala som tráviť väčšinu času doma. Plakala som, a chcela som, aby to prestalo, a aby ma vzali medzi seba. Pokojne by som sa aj zmenila a začala správať podľa nich, a chcela som robiť všetko, čo oni. No našťastie, vždy bol nablízku niekto, kto tieto myšlienky z mojej hlavy vymazal.

Začala som sa stále viac uzatvárať do seba, až to prešlo až do skutočných depresii. Nie, neboli to tínedžerské depresie, keď sa niekto s niekým rozíde po troch dňoch. Boli to depresie, kedy som plánovala svoju samovraždu, svoju reálnu samovraždu. Chcela som ju spáchať v deň, kedy zomrela osoba, ktorú som vlastne ani osobne nepoznala, ale strašne som sa na ňu citovo naviazala a chorobne som ju obdivovala. Mala som ale hrozný strach. Strach pred smrťou, strach z toho, čo bude potom. Utápala som sa vo vlastnom smútku, obviňovala sa zo všetkého zlého, a chcela som proste, aby sa to všetko skončilo. Bola som hrozne citlivá, a stále aj som, čiže stačil malý problém, a ja som sa psychicky zrútila.

Skončila som u detskej psychologičky, a odtiaľ som putovala rovno k psychiatričke, a tá mi predpísala terapiu. Som jej za to vďačná, lebo to bola vec, ktorá mi pomohla postaviť sa na vlastné nohy, a začať znovu normálne rozmýšľať. Pomáhala mi prekonať strach z neznámeho a odháňala všetky temné myšlienky.

Samozrejme, napriek terapii to nebolo vždy ružové. Raz som sa predávkovala liekmi a skončila som v nemocnici. Mávala som vidiny, videla som a rozprávala som sa s osobou, ktorú som vlastne ani osobne nepoznala, a áno, bola to presne tá osoba, na ktorej dátum smrti som sa chcela zabiť. Ale začal pomaly vo mne víťaziť pocit akejsi…ani neviem, ako to nazvať. Jednoducho, nechcela som sa vzdať, a začala som chápať, že to čo som urobila, nebolo správne. Za to som vďačná rodičom, bratovi, starkej, môjmu psovi, perfektnému triednemu aj všetkým, čo ma rozosmievali a utierali mi slzy stekajúce po lícach. Bez nich by som to rozhodne nezvládla. Bez nich by som nikdy nebola tam, kde som teraz.

Každým úsmevom vyčareným na mojej tvári a každým úspechom sa môj stav zlepšoval. Začala som mnoho vecí chápať, a zistila som, ktorým ľuďom na mne záleží, a ktorým nie, ktorí by mi pomohli a stáli by pri mne, a ktorým som bola ukradnutá. Začala som bojovať a postupne som sa prestávala báť. Čoraz častejšie som si dupla nohou a vyjadrila sa, namiesto toho, aby som len mlčala. To si mnohí ľudia všimli, a nezabudli to oceniť, čo ma tiež podporilo. Samozrejme, niektorým ľuďom moje názory vadia doteraz, ale to sa ešte veľmi dlho zrejme nezmení. Boli aj chvíle, kedy som mala chuť plakať, najčastejšie v škole. Už len jedna hlúpa poznámka, blbá narážka ma dokázali takmer vyprovokovať k plaču. No neskôr som už neplakala, ale niečo povedala. A mnohí zostali zaskočení. A ja som si vychutnávala nádherný pocit víťazstva.

Chcem v tom ďalej pokračovať, a nechcem sa dať ovplyvniť a splynúť s davom, či už v škole, alebo na ulici. A už nikdy nechcem tak veľmi zničiť moje psychické zdravie a sebavedomie. Pretože keď som navštívila psychiatra, boli z neho len črepiny.

Teraz sa mám skvelo. Začala som kontaktovať ľudí, s ktorými mám podobné názory, a niektorí aj sami kontaktovali mňa. Začala som písať sem, na Kultur-blog, a za svoje články som zožala aj pochvalu. Na ten pocit hrdosti a šťastia nikdy nezabudnem. Cítim sa fantasticky. Môžem robiť to, čo ma baví, a písať si s ľuďmi, s ktorými si rozumiem. Môžem sa vyjadriť a dupnúť si nohou, pretože sa už nebojím, a som pripravená na ďalšie, omnoho ťažšie prekážky, ktoré ma ešte čakajú. Lebo toto bola len taká skúška, ale kvôli mojej citlivej povahe bola pre mňa veľmi ťažká. Som rada, že som tu, že žijem, a môžem si robiť čo len chcem.

Som vďačná Lívii, ktorá mi odporučila založiť si blog. Som vďačná Tine, ktorá mi už po pár správach poslala CD Ondreja Ďuricu. Som vďačná Marekovi za rady a pochvalu. Som vďačná Sandre za toľké pochopenie. Som vďačná obom Dávidom za podporu. Dali mi toľko podpory, pochopenia a láskavosti, ktorú mi moji spolužiaci za tých deväť rokov ani zďaleka nedali. Som im vďačná za to, že fungujem na tomto blogu. Môžem sa zlepšovať v tom, čo ma baví, a cítiť sa fantasticky.

Ak ste toto dočítali až sem, tak ďakujem aj vám. Padlo mi dobre sa takto vypísať. A ak aj vy máte nejaký problém, nebojte sa rozprávať, a hlavne to neduste v sebe. Aj ja som všetko dlho dusila v sebe a tak to aj dopadlo. Teraz dokonca aj zvažujem študovať na vysokej škole psychológiu, lebo som si predsa len niečo aj ja prežila, a mám s tým skúsenosti. Páči sa mi práca mojej psychologičky, psychiatričky a psychoterapeutky, lebo bez nich by som to nezvládla. Chcem aj ja raz takto pomáhať ľuďom cítiť sa lepšie, a ukazovať im tie svetlé stránky života. Nechcem, aby tu chodili samé smutné a utrápené duše, ale silné a láskavé, ktoré si povedia svoje.

Chcem bojovať za to, čo mám rada, a za tých, ktorých mám rada. Už viac nechcem byť utláčaná, už viac nechcem zažiť tie pocity bezmocnosti, lebo to boli stavy, ktoré neprajem nikomu, aj keby bol akýkoľvek. Vtedy sa bojíte všetkého, a nemáte jednoducho chuť ísť ďalej. Skutočné depresie sú pocity, ktoré si nezaslúži zažiť nikto.

Na druhú stranu som ale vďačná ľuďom, ktorí ma podrazili, pretože aspoň ukázali svoju skutočnú tvár, a ja sa im môžem vyhýbať. A môžem sa tešiť, že nie som ako oni.

Ďakujem za prečítanie článku.

About Author

3 Comments

Leave a comment