Dobšinská tragédia roku 1584

Žijeme veľmi zvláštnu dobu. Veľa ľudí položí otázku že prečo si to myslím? Dôvod je jednoduchý… Z histórie sa vyťahujú zámerne len veci, ktoré systému nejak vyhovujú. Tie veci a udalosti ktoré už systému nevyhovujú sa radšej nevyťahujú. No a presne v tomto blogu sa jednej takej udalosti skúsim povenovať. V dobe, kedy EÚ svojim členským štátom vnucuje imigrantov z neeurópskych krajín je táto udalosť skutočným tabu.

Rok 1526 a bitka pri Moháči. Vtedy sa to všetko začalo. Turecká expanzia sa začína valiť na Európu. Vtedy možno len málokto predpokladal, že táto expanzia bude trvať až 150 rokov. Žiaľ, ani naše územie sa tomu nevyhlo. Už v roku 1530 naši predkovia spoznali ukrutnosť nepriateľa a to hlavne na západnom Slovensku. Táto časť územia bola v podstate stále pod nátlakom Turkov. Dobyli tu nejednu pevnosť a táto časť územia sa stala aj stredobodom svetových dejín. Vznikla tu hranica medzi Európou a Osmanskou ríšou. 

Bitka pri Moháči 1526 – najkrvavejšia porážka uhorských vojsk v histórií

ROK 1584 – Vyrabovanie a zničenie mestečka Dobšiná

I keď sa v roku 1568 skončilo tzv. prvé obdobie a oficiálne mal platiť mier, nebolo tomu tak. Drobné boje na pohraničí a pustošivé pády Turkov pokračovali aj naďalej. Turci bez ohľadu na podmienky mieru v roku 1575 dobyli hrady Modrý Kameň a Divín. A v roku 1584 si to namierili aj na mestečko Dobšiná.

Samotné mestečko sa nachádza medzi vrchmi. V tom čase sa tu skujňovalo železo, ktoré bolo vysokej kvality. Lenže ani to nepozdvihlo hospodársky úpadok kraja. Tento úpadok spôsobili hlavne Turci, keďže neustále túto oblasť drancovali a obrana tu nebola takmer žiadna. Jediné čo ako tak Dobšinú chránilo Dobšinú pred priamym vojenským útokom boli vysoké lesnaté hory. Turci sa ale aj tak mestu vyhrážali a ľudia zo strachu platili Turkom určitú daň. Toto malo za následok práve spomínaný hospodársky úpadok. Mnohí ľudia taktiež stratili majetok a trpeli obrovskú biedu. 

Ukradnutá daň, vyhrážky a napadnutie mesta

Zo súdobej nemeckej kroniky evanjelického farára Gašpara Piltza sa dozvedáme, že istý nepoctivý a nečestný vyberač daní, ktorý mal doručiť daňovú splátku mesta Turkom, ju ukradol. Keďže peniaze nedorazili, Turci cez posla oznámili mestu, že pokiaľ nezaplatia, hrozí mestu zničenie. I keď sa to posol snažil Turkom vysvetliť že svoju daň zaplatili, nepochodil.

Ako sa ďalej píše, posol sa vrátil do mesta a oznámil obyvateľom Dobšinej vyhrážky Turkov. Ľudia z toho ostali v ťažkých rozpakoch, ale keďže sa im Turci neustále vyhrážali a dovtedy k ničomu vážnejšiemu nedošlo, brali to trochu na ľahkú váhu. To sa stalo mestu osudným. Turci predĺženým termínom na zaplatenie utlmili opatrnosť obyvateľov mesta. Vedeli, že obyvatelia mestu nebudú klásť odpor. Turci po prepustení posla začali postupovať ťažkým lesným terénom až ku mestu. 

Turci vtrhli do mesta 14. októbra 1584 večer o deviatej. Na tzv. priadky (dievčenské zhromaždenie) smeroval prvý útok Turkov. Veľký počet dievčat bolo zajatých. V ostatných častiach mesta Turci vyvliekli z domov holých a polooblečených ľudí.V snahe zabrániť úteku tým čo sa schovávali na povalách podpálili ich príbytky. Požiar sa rýchle rozšíril a obyvatelia, ktorí sa na povalách schovávali, sa museli vzdať nepriateľovi. Turci opustili vydrancovanú Dobšinú po šiestich hodinách.  Ako zaznamenal dobšinský kronikár: zostali len tí, ktorí v meste zahynuli.

Turecká krvilačnosť bola skutočne brutálna. Nepriatelia nemali údajne zľutovanie ani len s tehotnými ženami a novorodencami. Zajatých, väčšinou bosých ľudí, hnali smerom do Fiľakova. Vo Fiľakove dali begovi (tureckému vodcovi) podľa tureckého zvyku tretinu koristi. Ostatní sa dostali do vlastníctva vojakov.

Dozvedáme sa tu príbeh, kde sa manžel musel pozerať, ako jeho manželku, ženích ako jeho nevestu, žena ako jej muža, rodičia ako ich deti, ktoré držali v náručí, ponúkajú na trhu ako dovezený tovar na predaj. Tiež je tu smutná zmienka o tom, ako prichádza lakomý, bezcitný a skúpy židovský kupec, odtrhuje matke od pŕs malé dieťatko a nešťastná matka narieka a kričí: „Prečo mi berieš moje najdrahšie srdce, ktoré som v bolestiach porodila a v biede vychovala?“ A odpoveď znie: „Tvoj syn, tvoja dcéra, už nie sú tvoje, kúpil som ich a sú mojim majetkom!“

Takýto osud teda postihol Dobšinú. Jej obyvatelia sa ocitli v Budíne, iný v Stoličnom Belehrade, ďalší v Carihrade alebo aj inde, kde boli pod jarmom ťažkého otroctva, ktoré bolo horšie než samotná smrť. O mnohých obyvateľoch Dobšinej sa príbuzný už nikdy nič nedozvedeli.

Záver

Toto bol krátky príbeh o Dobšinej. Dokážeme sa z takejto tragédie ako Európa poučiť? Dokážu občania Európy pochopiť, že Európan patrí do Európy a Turek do Turecka? Dokážeme si uvedomiť, že kresťanstvo patrí do Európy a islam do Afriky a arabských krajín? Mali by sme… história sa totižto môže hocikedy zopakovať. Tvrdenie, že sa to stalo a už sa nič také v demokratickom systéme nemôže stať je obrovský omyl. V mnohých krajinách sveta dodnes demokracia nie je. Zachovajme Európu národnú a kresťanskú! Naši predkovia nevyliali svoju krv len tak pre nič za nič.

 

Zdroje:

https://www.infonoviny.sk/pv_2016_pamula

https://dobsincan.estranky.sk/clanky/vpad-turkov-do-dobsinej.html

HORVÁTH, Pavel. Rabovali Turci. Bratislava 1972, s. 46-51

About Author

0 Comment

Leave a comment