Čo by sa malo vyučovať na literatúre?

  Škola ti tá do života toľko, koľko si z nej len sám odnesieš. Tento výrok lemujúci nástenky mojej bývalej strednej školy je absolútna pravda, súhlasím s ním a musím povedať, že u mňa sa potvrdil. Som absolventom OA Sereď a som vďačný za to, že som dal prednosť odborne zameranej škole pred gymnáziom. Som vďačný za tie kamarátstva, čo som tam získal, som vďačný za múdrych profesorov, ktorí ma toho veľa naučili, som vďačný za všetky tie výlety a exkurzie, za výmenné pobyty vo Švajčiarsku a v Nemecku. Som naozaj vďačný za svoju školu, najmä, keď viem, aké nepotrebné a nepragmatické veci sa na slovenských gymnáziách vyučujú. Ak máte dobrý prospech (čo som ja mal), nikde nie je napísané, že aj z odbornej školy nemôžete ísť na výšku. Ide však o to, že odborná škola, oproti gymnáziu, vám dá také druhé vrátka do života, stále tam máte plán B. Buď sa vydáte odbornou cestou a budete robiť to, čo ste vyštudovali, alebo pôjdete na výšku študovať to, čo vás reálne baví. A tu už nastáva ten prvý zádrhel nášho školského systému, o ktorom nemá byť tento blog, ale predsa to spomeniem – myslím si, že väčšina vysokoškolských študijných odborov by mala byť prenesená už na stredné školy a tým pádom by výučba na stredných školách mala trvať viac ako 4 roky. A čo sa týka gymnázií, tie by som ja úplne zrušil, ale to je len môj skromný názor. Pri výučbe jednoducho treba obmedziť všetko to, čo nie je pragmatické.

  Slovenský jazyk a literatúra. Nádherný predmet, ktorý som si obľúbil a myslím si, že je veľmi dôležitý. Dnešné deti sú tak oblbnuté internetom a slangovými výrazmi, až úplne zabúdajú na materinský jazyk, na jeho správne používanie a výslovnosť. Nie som žiadne gramatické gestapo, ale ja napríklad milujem rozdielnosť medzi mäkkým „i“ a tvrdým „y“, alebo ypsilonom. Ich používanie v slovenských slovách je nalinkované veľmi precízne, tak ako má byť a ja si to inak ani neviem predstaviť. Naskakuje mi husia koža, keď počujem niekoho, ako tvrdí, že on by bol najradšej, keby sa používalo len jedno „i“, a najlepšie mäkké. Martin Hattala jednoducho vedel, čo robí. Navyše, je to aj otázka dizajnu a krásy. Posúďte samy, ako bi to vizeralo, kebi som to napýsal tímto štílom.

  Azda každá krajina na svete má vo svojich školských učebných osnovách materinský jazyk a literatúru. Je dôležité sa odmalička učiť svoj jazyk a vedieť ho správne používať, ak nechceme byť v budúcnosti vystavený posmechu, ak si chceme vytvoriť slušnú kariéru, ak chceme komunikovať s ľuďmi na istej úrovni, ak sa chceme prezentovať ako vzdelaní ľudia. Je pravda, že slovenská gramatika patrí medzi tie najťažšie na svete, ale aj to robí náš jazyk zaujímavý a krásny. Hlavne tá ľubozvučnosť a výnimky z pravidiel.

  Už na základnej škole som mal spolužiaka(ov), ktorý dokázal v jednom diktáte spraviť 50 chýb. A teraz zásadná otázka – odkiaľ pramení tá nepoznanosť jazyka, slovenčiny? No predsa z toho, že nečítame! A tu sme pri literatúre. Čisto pragmaticky vzaté, ak použijeme literárny text len ako podklad na to, aby sme sa naučili správne používať gramatiku, tak je úplne jedno, čo čítame. Ale… je to naozaj jedno? Aj tento blog nečítate preto, aby ste prehĺbili svoju vedomosť gramatiky alebo si osvojili správne používanie slov. Nie, čítate ho preto, lebo vás zaujíma téma, ku ktorej máte istý vzťah. Možno nie natrvalo, možno len v danom momente. A aj na stredných školách by mali byť tie momenty (keď nás baví čítať) využité naplno, aby si žiaci z hodín literatúry aj naozaj niečo odniesli do života. Aby to nebolo len neduchaplné memorovanie na maturity. Ja si už napríklad ani nepamätám, akú tému som si na maturitách vytiahol pri ústnej skúške. Viem len to, že som ju spravil na jedničku, lebo som stotožnený so svojím jazykom a literatúru som mal vždy rád.

  V prvom rade by mali rodení občania svojho štátu poznať svoje dejiny, svoj jazyk a literatúru. Je to predsa niečo, čo nás národne identifikuje. Určite by sme mali poznať diela ako Mor ho!, Marína alebo Otcova roľa. Dom v stráni, Ťapákovci či Jozef Mak, to sú tiež veľké skvosty slovenskej literatúry, ktoré by mal každý Slovák poznať. Ale netreba to zbytočne prehusťovať a tlačiť žiakom do hláv mená a diela menej známych autorov, lebo to už nemá žiadne rácio. Kto veľmi chce, tak si tie diela iných autorov nájde aj sám a povenuje sa im vo svojom voľne čase. Škola ti dá len toľko, koľko si z nej sám odnesieš.

  Myslím si, že za také 2 roky by sa dala zvládnuť tá slovenská literatúra, tretí ročník prejsť na svetovú a vo štvrtom viac-menej opakovať. Ešte čo sa týka vysvetlenia metafor a rýmov – áno, je to dôležité vedieť pre správne porozumenie umeleckého textu, ale myslím, že na to by mala žiakom stačiť jedna hodina, a nie mesiac. A čo vyučovať na literatúre, čo sa týka svetovej literatúry? Baby v puberte jednoznačne baví čítať ženské romány a takú tú „zakázanú literatúru“, tak prečo im to nedopriať? Lebo naše učebné osnovy a starší pedagógovia to jednoducho považujú za „underground“ bez prínosu. Ak predsa dokáže žiačka dané dielo zreprodukovať, pochopí hlavné myšlienky, vypichne pointu, spraví dokonalý rozbor, tak čo je na tom zlé? Každá doba sa mení a dnes už ľudia jednoducho nebudú vysedávať pri Zvonári Matky Božej alebo pri dielach gréckych básnikov. Takisto je to aj v hudbe; mladí ľudia už nepočúvajú operné árie alebo inštrumentálne klavírne skladby či jazz (samozrejme sú výnimky), ale pop-rock, metal a hip-hop. Iste, históriu treba poznať (aj v literatúre), ale nevenovať sa jej viac, než je potrebné.
A čo sa týka obchodných akadémií, ktoré sú predovšetkým zamerané na obchod, tam by sa malo spojiť príjemné s užitočným a na literatúre vyučovať v prvom rade o dielach, ktoré sa presadili a zarobili veľa peňazí. Tu jednoznačne spadajú historické drámy a trilery, motivačná literatúra (v beletristickej verzii, ako napríklad Paolo Coelho – Alchymista), fantasy literatúra s výpovednou hodnotou a post-moderna. Tínedžeri radi čítajú jazyk, ktorý je drsný a drzý, hlavní protagonisti sú rebeli alebo bojovníci proti systému, a celé dielo je vlastne takým vnútorným bojom hlavnej postavy, ktorá hľadá šťastie alebo sa chce presadiť a na svojej ceste sa potýka s nebezpečenstvom a nástrahami života. Napríklad, jeden môj kamarát, ktorý nikdy nečítal knihy, predsa si na literatúre zamiloval jednu jedinú knihu, a to konkrétne J. D. Salinger – Kto chytá v žite. Lebo je písaná jazykom, s ktorým sa stotožnil (myslím, že to bola aj jedna z kníh z povinnej literatúry).

  Ťažké a rozsiahle diela napríklad z ruskej klasiky alebo anglo-amerického realizmu či romantizmu by sa mali dôkladne rozoberať a vyučovať až na vysokých školách. Mladí ľudia ešte nie sú tak vnímaví a skúsený životom, aby vedeli pochopiť, čo sa v tých dielach skutočne píše a čo tým chcel básnik povedať, ako sa hovorí. Myslím si, že na niektoré knihy musí človek dorásť a dospieť. Veľa spisovateľov minulosti aj súčasnosti píšu o veciach, ktoré aj sami zažili. Niekedy to zaobalia do rôznych metafor, niečo prikrášlia, niečo vypustia, zamlčia, niečo zidealizujú, ale podstata, to jadro, to je niečo z nich samých. Niečo, čo prežili. A preto sa to tak dobre číta a preto je to zaujímavé a pútavé, lebo je to odžité. Preto si myslím, že súčasný stav výučby literatúry je postavený na hlavu, resp. naruby. Som toho názoru, že mladí ľudia vo veku 15. rokov by sa mali najprv naučiť niečo o literárnych dielach, ktoré ich bavia a ktoré sú písané ich jazykom. Treba najprv začať s ľahkou a modernou literatúrou (najprv s domácou, neskôr so svetovou), a až keď človek dozreje (väčšinou v období VŠ), až potom prejsť na Dostojevského, Tolstého, Bukowského, Kafku, Poea, Huga, Kukučína, Timravu atď. Žiaci stredných škôl by tieto mená určite mali poznať, aj ich diela, ale preberať to do detailov vrámci čitatelských denníkov, odpovedať z toho na známky atď., to mi príde trošku pritiahnuté za vlasy. Stráca sa z toho pragmatizmus.

  Na záver musím povedať, že najlepší štýl učenia sa literatúry som si vytvoril ja sám. Neriadil som sa tým, čo mala škola predpísané v osnovách, vždy som sa zaujímal o to, čo mi imponovalo, bez ohľadu na to, či to bolo náročné alebo ľahké čítanie. A to by si mal uvedomiť každý mladý človek – nielen škola, ale aj literatúra vám dá do života len toľko, koľko si z nej sami odnesiete.

Pár tipov na kvalitné čítanie (hlavne pre náročných a starších čitateľov):

1.) Motivačná literatúra:
– Dale Carnegie – Ako získavať priateľov a pôsobiť na ľudí
– Robert Kyiosaki – Bohatý otec, chudobný otec
– Paolo Coelho – Alchymista
– Arnold Schwarzenegger – Total Recall (životopis)

2.) Ruská klasika:
– F. Dostojevskij – Idiot; Zločin a trest
– Lev Tolstoj – Anna Karenina; Vojna a mier

3.) Postmoderna:
– Jack Kerouac – Na ceste
– Haruki Murakami – Nórske drevo
– Patrick Süskind – Parfume

4.) Fantasy:
– J. R. R. Tolkien – Sága Pána Prsteňov; Hobit
– George R. R. Martin – Pieseň ľadu a ohňa

5.) Staršia aj súčasná slovenská literatúra:
– Boris Filan – Klimtov bozk
– Martin Kukučín – Dom v stráni
– Božena Slančíková Timrava – Ťapákovci
– J. C. Hronský – Jozef Mak
– Básne od Jozefa Urbana
– Jozef Karika – Trhlina; Priepasť…
– Dominik Dán – Červený kapitán; Uzol
– Eva Urbaníková – Všetko alebo nič

6.) Stratená generácia:
– Ernest Hemingway – Starec a more; Komu zvonia do hrobu; Zbohom zbraniam; Slnko aj vychádza
– Erich Maria Remarque – Na západe nič nové
– Jamec Joyce – Ulysses
– William Faulkner – Divé palmy

7.) Expresionizmus
– Franz Kafka – Proces

8.) Realizmus – Charles Bukowski – Ženy; Poštový úrad

9.) Horor, dystopizmus, gotický román
– Edgar Allan Poe – Havran; Dom pádu Usherovcov
– George Orwell – 1984
– Stephen King – Carrie; To
– Oscar Wilde – Portrét Doriana Graya

P. S.: A veriaci – nezabúdajte na Bibliu! Je v nej skrytých mnoho poučných metafor a podobenstiev, ktoré aj po dvetisíc rokoch majú stále svoju výpovednú hodnotu a sú stále aktuálne. Napokon, je to najpredávanejšia kniha na svete.

About Author

0 Comment

Leave a comment